Lukáš Bláha
Lukáš Bláha

LOST IN THE WOODS
REXY

PRALES
Moje vedomie – prales
a v ňom nemilý nález.
Spomienky, čo stihli zaliezť
do tých najhlbších komôr.
Hľadím na ne zmätene.
Pamätám matne len
útržky momentov,
ktoré ušli mi
počas údržby vnútornej pohody.
V rýchlom svete niet času spracovať bolesť,
a tak ideme ďalej,
kým nás nedobehne vlastná karma.

NENASÝTENÍ PSI
Dúha stratila svoj zmysel,
odkedy všetky farby odišli spolu s tebou.
Mal som byť domovom,
nie pokusom, nie hrou.
Nehou posadnutý,
stratil som sa v temnom lese,
a on skúšal, koľko nožov sa do mňa vleze.
Doba mrazu počas najteplejších dní v lete.
Sú to tie nevinné vety,
ktoré rady nosia otvorené konce,
a pod žiarou hviezd
predvádzajú sa nám pred očami.
Nosia ich
a dráždia nás ako pán šteňa s kusom salámy.
Potreba uzatvoriť nedokončené
z nás robí nenasýtených psov,
s jednou labkou vlniacou sa vo vzduchu,
prosiac o odpovede.
Spomínaš na mňa aspoň občas v dobrom?
A spomínaš na mňa vôbec?

ZLOMENÉ KRÍDLO
Jeho láska je sladká ako med,
no máva trpkú pachuť.
Slová problém pachnú,
a skutky... heh.
Vymetá s tebou prach, už nie si tak voľná
ako predtým,
pred ním.
Stačilo zopár dotykov vášne,
pár tu, pár dnu.
Zrazu odháňa tvoju partu
sťa vietor motýle z lúky.
Pár tu, pár dnu,
si motýľ uväznený v jeho hrsti.
Vedz, že ľúbi len ten, kto by nikdy neublížil.
Leť preč spod jeho kontroly
skôr, než ťa znetvorí.
Radšej zlomené srdce
ako zlomené krídlo.

LETOPOČTY
Kruhy rýh na bruškách mojich prstov,
každý jeden samostatný letopočet.
A ty letmo, sproste
ukrývaš sa v nich.
Možno preto sú tak drsné.
Letopočet: slza na plátne života.
Boh smúti.
Sme tvory,
čo zvládli znetvoriť jeho maľbu,
ako aktivisti v múzeách -
za minútu narobiť hanbu do konca sveta.
Boh zúri.
Mal tú túžbu mať tu raj,
a my na to: „Ale môžme aj…?“
Dvakrát meraj a raz stvor –
hlavnú postavu nočných môr všetkého živého.
Aj Boh sa bojí,
keď nás vidí sa zbrojiť,
pôdu plastovými hračkami hnojiť,
keď sleduje, ako sme včera v mieri boli,
a dnes stojíš oproti mne na bojovom poli.
Boh sa modlí
za nás,
za mňa,
za seba,
za všetky premrhané noci
a stratené letopočty.

DETI
Boli sme deťmi,
svet bol tak veľký,
plný neodhalených tajomstiev.
Chceli sme ich poznať všetky.
Klamstvá – tie my
nenávideli sme veľmi,
a keď páni zo sporných kráľovstiev
pošpinili mier všedný,
smiech vystriedal žalospev
a my náhle dospeli.
Zo snov
ostala nám modlitba,
nech chráni našu bublinu
pred zlom.

PAPAGÁJ
V mene vína
kričím to tvoje do sveta
poslednýkrát.
Pokus zmyslového prepojenia.
Zvedavosť umlčala vyspelosť.
Mám znovu deväť,
hľadím na oblohu
a čakám,
či sa mi vráti môj papagáj
alebo nadobro odletel.
PRÍCHOD JARI
Možno, ak by slnko
spoza kopca
odmietlo ráno nás hriať.
Možno, ak by tlkot
môjho srdca
bol tým, ktorý prestal hrať.
Možno, keby bolo keby,
byť či nebyť
len rečníckou otázkou,
to ticho, ktoré po tebe ostalo,
by nedovolilo smútku ku mne prehovárať.
A že je drzý,
náročky usídlil sa tam,
kde sa mráz mojej duše
roztápal v tvojom teple.
Sťa Boh
nosím si ťa vo svojom vnútri,
kým sa stretneme znova v nebesiach.
Slzy a pot,
keď si snažím vnútiť,
dovoliť iných zaplniť prázdno,
ktoré si vo mne zanechal.
V období parfumov z čerstvo rozkvitnutých lúk,
dráždiac môj nos,
prvého rozleptania viečok novorodencov,
odišiel si.
S príchodom jari
odišiel si
a nemohli sme to zmeniť.

_edited_edited.jpg)
SLZY
Jazyk ostrý ako britva.
Medzi charakterom a egom bitka.
Sebaúcta túži byť tá,
ktorej bude patriť výhra.
Na snímku kus kože,
snáď dosť záujme.
S ním chvíle rozkoše
nenahradí lajk či potlesk.
Ja, prázdnym vedrom
pod rozbitou strechou.
Každou premlčanou vetou
plní ma zmätok.
Utajované identity
a ľudia ako si ty.
Mená z minulosti
prenasledujú ma
v tichu noci.
Tvoje DNA v mojich žilách,
ich hlasy v temných snoch.
Bolesť vo mne nonstop živá.
Pocit hanby.
Som len snob?
Zapieranie reality,
rojko vo vlastnom svete.
Čo všetko zvedie?
Netuší snáď ani Boh.
Z tých traum postáv mosty
k sebe samému,
k vnútornej moci.
Dovoľ si poplakať,
smútku z tela von ísť.
Tie slzy premeň na umenie.
Len to je večné.
Trápenie pomenej.

UMENIE DRAGU
Umenie dragu
spočíva v umelom alter egu.
Spočíva v charaktere,
kde hlavný aktér je herec,
a nech to berieš, ako len chceš,
vec názoru je vlastne nepodstatná.
Umelec nemusí byť pochopený.
Umelec sa hrá s vlastnou personou,
mení životný štýl.
Je chodiace umčo,
čo umenie tvorí
i sa ním stáva zároveň.
Líčenie je základ.
Odlíšenie sa od svojho civilného ja
pomocou kúzla mejkapu
je neraz umenie samé o sebe.
A nech skapú hlasivky tým,
čo vravia, že mne do rúk nepatrí,
a nech idú do čerta tie,
čo sú lakomé naň
a tvrdia, že zaplatím daň za to,
že som muž a baví ma niečo také,
že som muž a moja ženskosť je prirodzene vo mne,
a ja si ju užívam.
Výzor je v tomto odvetví nesmierne dôležitý.
Vizáž extra,
šaty nezmar,
účes neraz priam cirkusový,
topánky vysoké,
rozpočet nízky,
kontakt s ľuďmi blízky,
kontakt s hejtom ešte bližší.
Drag je umenie buzerantov,
ktorí chceli byť popové hviezdy,
avšak nevedia spievať,
a preto sa vybrali cestou pódiového crossdressingu.
Takýto crossdressing,
hoc dosť desí
heteronormatívnu časť spoločnosti,
nie je vôbec nebezpečný,
ba naopak.
Drag nemá hranice,
drag nehrá ničie hry rodových stereotypov.
Žena s bradou,
muž v sukni,
nik a všetko naraz.
V ich reči mužatky,
v tej našej spektrum binarity,
v ich reči zvrátené,
v našej… slay.
Aj keď nemám rada ideu my versus vy,
neraz to z ich strany má nádych vojny
a potom sa niekedy bojím byť otvorene kvír,
byť weird, byť a užívať si to, že môžem byť.
Kedy ľudstvo pochopí,
že to nemá byť my versus vy,
ale my všetci versus nenávisť?
Lebo tá je naozaj nebezpečná,
tá zabíja.
Nie naša láska,
nie naše komplikované identity,
nie naše práva, o ktoré dlhé desaťročia prosíme,
nie naša otvorenosť inakosti.
Avšak tento text nemá byť aktivistický,
nemá byť nahnevaný
a ani smutný.
Má byť jednoducho o dragu.
Tak teda poďme naspäť k nemu.
Umenie dragu
spočíva v umelom alter egu.
Spočíva v charaktere,
kde hlavný aktér je herec
a nech to berieš, ako len chceš,
vec názoru je naozaj nepodstatná.
Umelec nemusí byť pochopený.
A vlastne, drag som ja.
Drag je moja REXY,
vďaka ktorej prepájam svety
krásy a prehistórie,
tanec so spevom,
poéziu s pohybom,
a všetok zmätok v mojom živote
sa stáva jedným celkom.
V dragu môže byť hocikto hocikým
a všetci robiť všetko.
Pretože drag je sloboda –
umelecká,
osobná,
i spoločenská.
A presne v tom spočíva umenie dragu.
